Jozef Brandobur (* 19. júl 1908, Smižany - 30. august 1976, Bratislava)
pedagóg, rozhlasový pracovník, spisovateľ, prekladateľ

Vychodil Rímsko-katolícku ľudovú školu v Smižanoch, maturoval na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a v rokoch 1927-1933 študoval na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe francúzštinu a češtinu.

Silný vplyv na vývoj osobnosti Jozefa Brandobura malo rodinné a dedinské smižianske prostredie, kde sa naučil v skromných podmienkach tvrdej práci a láske k prírode so silným citom pre spravodlivosť, vytrvalosť a ctižiadostivosť. Jeho celoživotný obdiv Vysokých Tatier ho viedol k horolezeckým aktivitám. Urobil viacero prvovýstupov buď samostatne alebo ako člen expedície. Bol reprezentantom Československa v boxe v ťažkej váhe a viac rokov hral rugby. V Smižanoch bol pri zakladaní futbalového oddielu. Popri spoľahlivom vykonávaní svojho povolania bol aktívnym horolezcom, členom predsedníctva horolezeckej sekcie, prispieval do časopisov recenziami a článkami a popri tom preložil okolo 30 literárnych diel.

Po ukončení vysokej školy sa vrátil na Spiš a stal sa učiteľom: v rokoch 1933-1935 na Učiteľskom ústave v Spišskom Podhradí a v rokoch 1935-1945 na Gymnáziu Spišská Nová Ves. Patril medzi prvých rýdzo slovenských učiteľov.

Po vojne odišiel do Košíc zakladať Slovenský rozhlas Košice, kde pôsobil v rokoch 1945-1951 ako moderátor, reportér a redaktor. Tu sa začal činiť aj ako prekladateľ.

Spolu s ďalšími nadšencami sa rozhodol naplniť svoj veľký sen, priblížiť verejnosti diela svetových a slovenských spisovateľov. Roku 1951 odchádza Jozef Brandobur do Bratislavy a stáva sa jedným z prvých redaktorov vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Pri tejto práci ostáva až do dôchodku v roku 1968. Naďalej píše články, recenzie, scenáre a hlavne prekladá. Završuje svoju prekladateľskú činnosť, pripravuje sa na preklad jedinečného päťzväzkového diela stredovekého autora Francoisa Rabelaisa Gargantua a  Pantagruel. Po skončení tretieho zväzku podlieha chorobe a vo veku 68 rokov umiera.

Z Kroniky obce Smižany 1995-1998

Dielo: Staňek, O. - Koštial, V,: Tatranský pozrav, Ba 1959 (zostavovateľ), Do Tatier s fantáziou, s botanickou kapsou, s lanom a s čakanom... Ba, 1962 (zostavovateľ), preklady z francúzštiny (výber): Bosco, H.: Teotimov majer, Ba 1947, Abraham, P.: Vydržať súdruhovia ! Ba, 1953. Courtade, P.: Čierna rieka, Ba 1955, Monodová, M.: Whisky kráľovnej, Ba 1956, Rébuffat, G.:Hviezdy a búrky. Ba 1956. Bloch, J.: Makalu. Mt 1959. Frison-Roche, R. : Veľká trhlina, Ba 1959, Alexis, J. S.: Generál Slnko. Ba 1963. Brun, M.: Tragický osud Tahiti-Nui. Ba. 1963, Saint-Exupéry, A. de: Zem ľudí Ba 1963, Rébuffat, G.: Medzi nebom a zemou. Ba 1965: Dumas A. ml.: Dáma s kaméliami. Ba 1966, Frison-Roche, R.: Návrat do hôr. Ba 1967. Verne, J.: Sever proti Juhu. Ba 1967: Casanova, G.: Útek z olovených komôr benátskych. Ba 1969, Maupassant, G.: Naše srdce. Ba 1970, Rabelais, F. Gargantua a  Pantagruel 1-3. Ba 1979. z  čstiny Drda, J.: Nemá barikáda. Ba 1951, Řezáč, V.: Nástup. Ba 1952. Bass, E.: Klapzubová jedenástka. Ba. 1958, Petiška, E.: Staré grécke báje a povesti. Ba 1961. z poľštiny: Orzeszkowa, E.: Marta Ba. 1956, Wernic, W.:Stopy vedcú cez prériu. Ba 1969, Putrament, J.: Pobočník generála Boldyna. Ba 1972.

Literatúra: Náš priekopník, In: Kraus, M: Zábery. Ba 1980, s. 53-56, jubilejný článok: Zápisník, 25, 1981, č.1, s.47, nekrológy: Večerník, 21, 1976, č. 173, s.3: Krásy Slov., 53, 1976, č.12, s.574. ES 1. s.233, Archív Bio MS (dotazník 1969, 1970, životopis).

Vladimír Durdík (* 23. máj 1949, Smižany - † 9. marec 2003, Bratislava)
slovenský herec

Pochádzal z hereckej rodiny. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení ukončil v roku 1971. Po štvorročnom účinkovaní v Štátnom divadle v Košiciach od roku 1975 pôsobil v Slovenskom národnom divadle v jeho činohernom súbore.

Jeho chlapčenský zjav ho v prvých rokoch profesionálneho hereckého účinkovania predurčil k stvárňovaniu lyricko-romantických kladných hrdinov, rovnako na javisku ako v televíznych filmoch Miesto v dome (1973), Tereza (1976), v televíznej ságe Povstalecká história (1984). Často účinkoval aj v televíznych inscenáciách, napr. Mozoľovci (1975), Hviezdoslavových eposov Ežo Vlkolinský (1978) a Gábor Vlkolinský (1978), kde vytvoril postavu Gábora Vlkolinského. V dvojdielnej historickej inscenácii Solúnski bratia (1984) stvárnil postavu Koceľa.

Filmografia: . 1960: Trinásťroční - pov. Strieborný Favorit (Dušan) . 1972: Ďaleko je do neba (Peter Klenč) . 1974: Ohnivé križovatky (Ondrej Beluš) . 1975: Stretnutie (Peťo) . 1976: Červené víno (Marek) . 1978: Hrozba (Ondřej Kašík) . 1978: Poéma o svedomí (Dragutin Šmidke) . 1979: Rosnička (Romeo) . 1983: Zbohom, sladké driemoty (Milan Repík) . 1984: Návrat Jána Petru (Martin Petro) . 1984: Už se nebojím (Jožkov otec) . 1985: Jako jed (Karol Tomčány) . 1986: Cena odvahy (námestník riaditeľa Prokeš) . 1986: Kohút nezaspieva (zverolekár Šustek) . 1987: Nemožná (muž) . 1989: Právo na minulosť (Schreiber) . 1991: Un coeur a prendre (TV - Dva kroky od raja), r. Michel Vianey, Francúzsko . 1996: Holčičky na život a na smrt (klient) . 2000: Dračie srdce 2 (Dragonheart: A New Beginning), r. Dough Lefler, USA (starý muž)

František Hossa (* 13. september 1954, Smižany)
tréner HK Poprad, tréner slovenskej hokejovej reprezentácie v rokoch 2002-2006

Je niekdajší hokejový obranca a bývalý hlavný tréner slovenskej reprezentácie v ľadovom hokeji. Viedol slovenské mužstvo na Majstrovstvách sveta 2003, 2004, 2005, 2006 a kormidelníkom bol i na Olympijských hrách v Turíne, kde Slovensko nepostúpilo do bojov o medaily po prehre s Českom vo štvrťfinále, ale umiestnilo sa na historicky najlepšom piatom mieste. Práve po olympiáde Františkovi Hossovi skončila zmluva. SZĽH ju predĺžil ešte do konania Majstrovstiev sveta 2006 v Lotyšsku, na ktorých jeho zverenci obsadili 8. miesto. Krátko po šampionáte potvrdil svoj odchod a o niekoľko dní bol vymenovaný za generálneho manažéra Dukly Trenčín. 19. novembra 2006 sa stal hlavným trénerom klubu slovenskej extraligy HK Aquacity ŠKP Poprad.

Zúčastnil sa aj svetového šampionátu 2007 - vo funkcii generálneho manažéra.

Popritom bol členom výkonného výboru a predsedom trénersko-metodickej komisie SZĽH. V júni 2007 sa pôsobenia v SZĽH vzdal, ako dôvod uviedol klubové vyťaženie.

Je otcom Mariána, hviezdy Atlanty Thrashers a Marcela, ktorý hráva za New York Rangers, obaja reprezentovali Slovensko pod otcovým vedením na poslednej olympiáde i svetovom šampionáte.

Štefan Hoza (* 20. október 1906, Smižany - † 6. apríl 1982, Bratislava)
zaslúžilý umelec

Vstúpil na scénu národnej kultúry ako jedinečná a všestranná osobnosť na poli hudby a literatúry, aby svojim umeleckým pôsobením pomáhal kriesiť a rozvíjať kultúrne tradície svojho národa. Za nevšedný talent a neobmedzenú kreativitu ako operetný spevák získal talent a neobmedzenú kreativitu ako operetný, operný a koncertný spevák získal popredné miesto medzi osobnosťami hudobného divadla na Slovensku.

Na rodil sa 20. októbra 1906 v Smižanoch v rodine železničiara. Po ľudovej a meštianskej škole študoval na Štátnom učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, siedmu triedu gymnázia v Levoči, kde sa prihlásil do malého seminára spišského biskupstva. Roku 1925 maturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, kde začiatkom roku 1926 prerušil teologické štúdium. Bol učiteľom v Cíferi (1926-1929) a v Bratislave (1929-1932) a popri pedagogickej práci účinkoval v Speváckom zbore slovenských učiteľov. Súčasne študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave: sprvoti herectvo u Jána Borodáča, ale na odporúčanie prof. Jána Strelca (1893-1975) vyštudoval spev v triede prof. Josefa Egema (1874-1939). V štúdiu spevu pokračoval v Prahe, v Miláne u C. Piccoliho (1933) a vo Viedni u C.Steinbruckovej (1936).

Na začiatku svojej speváckej kariéry v tridsiatych rokoch spieval v SND ako hosť hlavnú úlohu v Lehárovej operete Zem úsmevov, ktorá mu otvorila cestu do pražskej Modernej operety a získal aj stále angažmán v SND, v ktorom psôsobil plných tridsať rokov (1932-1962). Stal sa členom silnej generácie slovenských operných spevákov (M.Česányiová, H.Bartošová, Z.Frešová, J.Gabčová, D. Gabajová, I.Gál a i.), ktorých odchovala bratislavská Hudobná a dramatická akadémia a najmä a predovšetkým vokálna škola prof. Josefa Egema.

Hudobný život Štefana Hozu sa prakticky odohrával v SND a to najmä v opernej scéne. Svoje skúsenosti z krátkych exkurzií do sveta zahraničných operných scén využil v mnohých postavách talianskeho, nemeckého, českého, ruského i slovenského repertoáru. Ako jeden z prvých slovenských operných spevákov vo svojom speváckom prejave uplatnil spojenie prejavu hereckého so speváckym, prenikol hlbšie do psychiky stvárňovanej postavy. Počas svojho pôsobenia stvárnil 25 klasických operetných a vyše 70 operných postáv. Z operetných ožili diela O. Nedbala, R.Straussa, F.Lehára a G. Dusíka. Z najpôsobivejších a najvýznamnejších operných interpretácií toboli úlohy Laca (L.Janáček,: Jej pastorkyňa), Kozinu (K.Kovařovic: Psohlavci), Lenského (P.I.Čajkovskij: Eugen Onegin), Janíka (B.Smetana: Predaná nevesta), Cania (R.Leoncavallo: Komedianti), Pinkertona (G.Puccini: Mademe Butterfly), Radamesa (G.Verdi: Aida), Erika (R.Wagner: Blúdiaci Holanďan), Lukáša (B. Smetana: Holubička), Don José (G.Bizet: Carmen), Klafa (G.Pucini: Turandot), Dmitrija (M.P.Musorgskij: Boris Godunov), Eigela (J.L.Bella: Kováč Wielland), ale predovšetkým postava Ondreja v Suchoňovej Opere Krútňava, ktprú sám kreoval do podoby operného hrdinu pri písaní libreta podľa novely Mila Urbana Za vyšným mlynom. Eugen Suchoň v bulletine ku svetovej premiére opery v roku 1949 píše: " Vypracoval som si podrobný scenár a teraz nastala doba pre človeka, ktorý by z daného materiálu vedel vypracovať libreto tak, ako si to žiadala formálna koncepcia. Nebola to maličkosť, lebo prácu som si skomplikoval prizvukovaním folklóru a utvorením ideového rámca. Pomáhali mi viacerí... No za definitívnu štylizáciu libreta vďačím svojmu priateľovi, dramaturgovi opery Štefanovi Hozovi, ktorý trpezlivo znášal všetky rozmary a vrtoch svojou ideou posadnutého skladateľa aj v najnemožnejších situáciách". Ďalej vystupoval v nových operných dielach: v Rosinského Matúšovi Trenčianskom, v Moyzesovaom Kráľovi Svätoplukovi, v Holubkovej Stelle. Hlasový fond so širokou paletou výrazových odtieňov, zmysle pre dramatičnosť predurčili Hozovi stvárňovať prevažne úlohy hrdinského tenora lyrického a dramatického charakteru.

Štefan Hoza bol literárne nadaný. Už v mladosti prispieval do rôznych časopisov, písal pre deti a mládež. Roku 1932 boli vydané jeho dve knihy pre deti: Srdce zlatých hodiniek a Líška pipuška. V časopise Slovenský východ mu vychádzal na pokračovanie román Ohnivý vzdor. Ďalšia kniha pre deti Smoliarov chlapček (1934), pre mládež historický román Na skale útočišťa (1935), Tatári idú! (1938). Z odbornej literatúry publikácie: Tvorcovia hudby (1943), Opera na Slovensku (I. zv. 1953, II.zv.1954), s ktorou sa predstavil ako hudobný historik, písal o opere v Bratislave a v Košiciach od najstarších čias až po rok 1930; štúdie: Dejiny bratislavského divadla do roku 1919, o dirigentovi Milanovi Zunovi, o sólistovi SND Arnoldovi Floglovi, o L. van Beethovenovi a i. Pre mládež vydal knihu o opere pod názvom Večer v opere (1975), ďalej napísal prácu 700 rokov Spišskej Novej Vsi (1968), o hudobníkoch na učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule a okrem iných aj štúdiu o Viliamovi Figušovi - Bystrom (v rukopise) a poslednú prácu - pamäti - Ja svoje srdce dám (1989).

Ešte v roku 1947 napísal libreto k opere Gróf Monte Christo (R.Macudziňski) a spolupracoval s Jánom Cikerom ako libretista pri zrode opery Juro Jánošík (1949-1952), v ktorej stvárnil postavu Jánošáka. (Libreto bolo v súbehu Ministerstva školstva a vied v Prahe odmenené najvyššou cenou). Roku 1952 dokončil libreto komickej opery Adam to zaplatí a dramaticky upravil operu Kováč Wieland od Jána Levoslava Bellu.

Do Hozovej literárnej činnosti okrem písania noviel, fejtónov, rozprávok a recenzií patrí aj práca na prekladoch operných libriet z nemčiny, taliančiny a češtiny, čím sa v tridsiatych rokoch významne podieľal na poslovenčovaní národnej opernej scény v Bratislave. Popri spevákovi a režiséeovi Arnoldovi Floglovi (1885-1950) a dirigentovi Ladislavovi Holubkovi (nar. 1913) bol Štefan Hoza jedným z najplodnejších operných prekladateľov, uvedomujúc si význam spievaného slova a jeho komunikatívnu funkciu.

Ako interpret populárnej hudby (G.Dusík, D.Pálka, a.ASranyos a i.) bol Hoza jeden z prvých textárov slovenských tanečných piesní (Dita -* 1933, Nepovedz, dievčatko, nikomu... - 1934, Ešte raz ku tebe prídem - 1935). Na vyše 20 gramofónových snímkach sú zaznamenané jeho interpretácie operných a operetných árií, ľudových piesní ) a populárnej hudby. Štefan Hoza spieval v rozhlase a v televízií, ale aj vo filme. Významná bola jeho spolupráca s karlom Plickom v jeho klasickom filme Zem spieva (1932) v ktorom naspieval piesne Ore janík, ore... a Pofukuj, povievaj .... Film bol ocenený v medzinárodnej filmovej súťaži v Benátkach (1934) pohárom mesta Benátok. Roku 1934 vystupoval v operetne ladenom filme Hudba sŕdc a vo filmovej podobe opery Poľská krv Oskara Nedbala (1935).

V rokoch 1939-1947 bol Hoza dramaturgom opery SND. Sústredil okolo seba mladých spevákov, s ktorými uvádzal diela moderných autorov (Egk, Stojanov, Gotavec), obklopil sa prvými prekladateľmi libriet (J:Elen, a.Flogl, Z.Ruth-Markov a i.) a sám preložil 20 operných a operetných libriet (Bohéma, Zem úsmevov, Tosca, Čert a Káča, Madame Butterfly, Jej pastorkyňa, Maliar Rainaer a Ďalšie). Ako režisér SND pôsobil v rokoch 1958-1962 a do tejto funkcie sa uviedol inscenovaním Suchoňovej Krútňavy na scéne SND v Bratislave a Štátneho divadla v Ostrave.

Štefan Hoza uplatnil svoje bohaté skúsenosti z opernej interpretácie v pedagogickej práci. Od roku 1953 bol externým profesorom na bratislavskom konzervatóriu, v rokoch 1962-1977 prednášal sólový spev, hereckú a opernú prax a paralelne prednášal (1963-1974) dejiny opery na VŠMU v Bratislave.

Na dokreslenie osobnosti Štefana Hozu zverejňujeme niekoľko jeho myšlienok, ktoré zverejnil v postskripte svojich pamätí :"Teší sa, večný optimista, z každého dňa, z radosti detí a vnúčat, z nedeľného posedenia s priateľmi i z osamelých prechádzok....Cítim sa plný optimizmu a viery, ako keď na jar zo starého stromu vyrastajú nové svieže výhonky. Na týchto cestách si uvedomujem, aký je život vzácny dar. Vracia sa k nám v spomienkach, len si ich dobre ukryť v duši pre vlastnú potechu... Človek sa nikdy nemá vzdať predstáv o šťastí, ale žiť prítomnosti a tešiť sa na budúcnosť." O svojej práci sa vyznáva: "Keby som sa ešte raz narodil, neváhal by som ísť opäť cez literatúru k opere a milovať obe umenia tak, ako som ich miloval od prvého rozhodnutia".

Štefan Hoza zomrel 6. apríla 1982 v Bratislave. Svojim umením sa natrvalo zapísal do dejín slovenskej národnej kultúry.

Zdroj: Štefan Hoza rodák zo Smižian, PaedDr. Emanuel Muntág

V januári 2007 vyznamenal prezident SR Ivan Gašparovič pri príležitosti 14. výročia vzniku SR 18 osobností slovenského kultúrneho, vedeckého a spoločenského života. Ocenení si prevzali najvyššie štátne vyznamenania v Sieni Ústavy SR na Bratislavskom hrade. Prezident udelil Pribinov kríž I. triedy in memoriam dlhoročnému sólistovi Slovenského národného divadla a libretistovi Štefanovi Hozovi. Jeho vyznamenanie prevzala dcéra Tatjana Sekáčová.

PhDr. Anton Kret, CSc. (* 10. apríl 1930, Smižany)
dramaturg, teatrológ, divadelný publicista, dramatik a prekladateľ (pseudonym Anton Semko)

Vyššie štúdium absolvoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (r.1955), r.1966 CSc., r.1967 PhDr. Pôsobil na Povereníctve kultúry SNR (1955-1959) a v SND v Bratislave ako hlavný dramaturg (1959-1963 a 1971-1992). Bol šéfredaktorom mesačníka Javisko (1992-1996) a istého súkromného vydavateľstva (1996-1998). Externe prednášal na VŠMU estetiku divadla a dejiny slovanských divadiel a drámy, neskôr predmet analýza dramatického diela na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Napísal desiatky štúdií a doslovov ku knižným vydaniam teatrologických a dramatických prác, množstvo kritík recenzií z oblasti profesionálneho divadla. Okrem toho je autorom rozhlasových hier a odborných publikácií. Preložil takmer 150 divadelných hier z ruštiny.

Tvorba: Divadlo zvnútra (I. vydanie r.1975,II. r. 1988), Som porotcom (r.1986), Herec (r.1994), Retro (r.1993), Dvadsaťjeden alebo Kádrové posudky (r.1997), Rozhlasové hry: Než sa hmla rozplynie (50-te roky), Confiteor Deo (r.1997), Satira Už sme zase na Parnase (r.1998), divadelné hry: Listy panny Babety, Povedzte mojej materi (r.1985), Samota (r.1967), Bitka pri Lučenci (r.1983), komédie: Žlté s modrým (r.1977), dráma: Rozsievač (r.1987), romány: Smrť dynama v kyslom daždi - r.1966 a Panna z Tatier - r.1997, básne Spiš, odpustíš? (r.1997), Na smižianskej turni (r.1997), hra Zem nezasľúbená (r.1979), dokumentaristické portréty: Štefan Hoza (r.1966) a Milka Zimková (r.1997).

ThDr. Michal Lapšanský (* Smižany - † 13. november 2010, Varone, Taliansko)
kňaz Spoločnosti Božieho Slova, misionár

Páter ThDr. Michal Lapšanský, kňaz spoločnosti Božieho Slova, SVD ( Societas Verbi Divini) nás opustil vo veku 90 rokov dňa 13. novembra 2010. Významná osobnosť Smižian, ktorá si zaslúži, aby sme v našej kronike zaznamenali jeho životopis. Podkladom je jeho osobný list z roku 1996.

Narodil sa v Smižanoch a je posledným z radu kňazov - Smižančanov, ktorí boli ešte pred prenasledovaním katolíckych kňazov riadne vysvätení. Páter Lapšanský mal v Smižanoch slávnostnú primičnú sv. omšu r. 1946.. Páter Od svojej vysviacky pôsobil v Taliansku a teraz je pracovníkom Vatikánu. S potešením prijal uvoľnenie hraníc po "Nežnej" a navštívil svoje rodisko. Smižianski farníci ho nadšene privítali. Rodičia Jozef Lapšanský (1880) a Mária r. Sarňáková (1886) sa narodili v Iliašovciach, do Smižian sa prisťahovali asi v roku 1913. Mali štyroch synov. Jozef a Ján (1912) sa narodili v Iliašovciach, Štefan (1914) a Michal (1920) v Smižanoch. Dvaja najstarší bratia zostali na hospodárstve v Smižanoch, obaja mladší - Štefan a Michal, vstúpili do misijnej Spoločnosti Božieho slova a stali sa kňazmi. Štefan bol vysvätený za kňaza roku 1944 a slávnostnú primičnú sv. omšu mal v Smižanoch. Misionár SVD páter Štefan Lapšanský mal ísť do Činy, ale pre vojnové pomery nemohol odcestovať a tak zostal doma, kde ho potom čakala "krížová cesta" šikanovania.

Michal Lapšanský po skončení šiestej triedy Ľudovej školy v Smižanoch odchádza do misijného gymnázia v Spišskom Štiavniku, kde absolvuje dve triedy a pokračuje v štúdiu v Nitre ; tam roku 1938 zmaturoval. Pokračuje noviciátom v Nitre na Zobore, v obnovenom historickom kláštore kamaldulcov, ktorý dal SVD arcibiskup Kmeťko, veľký horliteľ za misie. Michal študoval filozofiu vo Viedni, ale situácia sa stávala kritickou, preto ho predstavení povolali späť na Slovensko. Tu pokračoval v štúdiu teológie na spoločnej Teologickej fakulte s jezuitami. Najprv v Banskej Bystrici, potom v Ružomberku a nakoniec opäť na Zobore, a to bezprostredne pred skončením vojny.
Dňa 1. septembra 1946 ho na Kalvárii vysvätil arcibiskup Kmeťko.
Na plánované ukončenie štúdií mu chýbal jeden rok. Predstavení ho pozvali do Ríma, kde sa s veľkými pasovými ťažkosťami v jeseni roku 1946 dostal. Doštudoval a dosiahol Licenciát teológie, ktorý ho oprávňoval učiť v seminári. Mal plán ísť do Ruska, lebo sa čakalo, že po vojne sa tam bude možné činiť misijne. Nebolo to možné. Hlásil sa do Činy, Novej Guiney alebo Ghany, no predstavený ho zaradil "na rok -dva" do Varony. Vo Varone di Riva, v severnom taliansku, má SVD Malý seminár pre 13-16 ročných chlapcov. Páter Michal Lapšanský tu pôsobil 25 rokov. Najprv ako predstavený Malého seminára, potom ako rektor celej komunity. Roku 1957 ho vymenovali za provinciála pre rehoľnú provinciu SVD Taliansko - Švajčiarsko.

Roku 1971 ho vymenovali za rektora Generálneho domu SVD v Ríme, ktorý je centrom misijnej rehole verbistov (členov Verbi Divini). Komunita mala 90 členov z 30 rôznych štátov. Rektorom tu bol 9 rokov.
Roku 1981 ho vymenovali za duchovného poradcu v Pápežskom kolégiu sv. Petra. Toto kolégium patrí priamo pod správu Prefekta Propaganda Fide, na čele ktorej teraz stojí náš kardinál Tomko. Bola to vysoká funkcia a veľmi pekná úloha. Pracoval medzi kňazmi z rôznych strán sveta a mal s nimi veľké a dobré vzťahy. Dlho s nimi udržiaval písomný styk. Skoro všetci z nich spoznali Slovensko a Slovákov len zo styku s Michal Lapšanským. Hlavne po posledných udalostiach na Slovensku vypytovali sa na náš národ, na naše dejiny atď.

"Teda poslúžil som aj nášmu národu tým, že som ho urobil známym vo svete", píše p. Lapšanský.
"Osobne som vždy Slovák a ešte stále sledujem s veľkým záujmom našu slovenskú tlač hoci som vyše 50 rokov v cudzine, predsa moja rodná zem slovenská je na prvom mieste v mojom srdci. Musím však povedať, že Taliansko prijalo po vojne utečencov naozaj veľkodušne. Jeden slovenský emigrant mi povedal: " Taliani po vojne mali málo toho chlebíčka a predsa si ho podelili s nami bez domoviny! To je talianske srdce a preto si uctím Talianov a mám ich úprimne rád."

Páter Lapšanský prežíva svoju starobu v krásnom kraji na úpätí Álp pri jazere Lago di Garda. Na záver svojho listu o sebe píše:

"Keď sa pozerám na môj minulý život, zo srdca musím a chcem poďakovať dobrotivému Pánu Bohu, že ma tak otcovsky sprevádzal na životnej púti. Vďaka synovská patrí mojim rodičom, ktorí mi dali solídnu kresťanskú výchovu. Tiež s vďakou spomínam na svojich súrodencov a krajanov, medzi ktorými som strávil svoje mladé roky. Nech Boh žehná národ, či už doma alebo v zahraničí."

Zdroj: Kronika obce Smižany    

Obec Smižany v dôležitých udalostiach svojich dejín nezabúdala a aj v súčasnosti má na mysli osobnosti, ktorých poslanie a výnimočnosť zaviedla mimo Slovenska. Obzvlášť je to vďačné, ak sa hrdo hlásia k svojmu rodisku. Dôkazom toho je aj odpoveď ThDr. Michala Lapšanského na pozvanie pri príležitosti osláv 750 výročia prvej písomnej zmienky o obci Smižany v roku 2004. List Vám ponúkame v plnom znení.

Varone 21.4.2004                

Vážený pán inžinier,
Vyslovujem Vám vďaku za láskavé pozvanie na oslavu 750 výročia prvej písomnej zmienky o našej obci Smižany, ktoré sa bude konať 24 apríla 2004.
Bohužiaľ pre vekové a zdravotné dôvody nebudem sa môcť zúčastniť na tejto dejinnej udalosti.
Hoci žijem už 58 rokov v Taliansku, predsa Slovensko a rodnú obec Smižany zostanú navždy na prvom mieste v mojom vždy slovenskom srdci.
Počúvam, že Smižany v posledných rokoch sa stále viac vyvíjajú a robia dojem viac mesta ako obce. To ma naozaj veľmi teší. Veľkú zásluhu majú na tom tí, ktorí boli a sú v týchto rokoch verejnými činiteľmi vo vedení v našej obci.
Pri tejto príležitosti dovolím si vysloviť Vám osobne vďaku za Vaše námahy a starostlivosť o rozvoj mojej rodnej obce.
Do ďalšej práce a ďalších iniciatív prajem mnoho úspechu a požehnania Božieho!!
S úprimným a rodáckym pozdravom, pán Starosta zostávam vždy verný Smižančan.

Kpt. Ján Nálepka (* 20. september 1912, Smižany - † 16. november 1943, Ovruč, ZSSR)
brigádny generál in memoriam, slovenský dôstojník a partizánsky veliteľ

Pôvodne ako učiteľ pôsobil v Maríkovej, Bielych Vodách, Stupave a Porube pod Vihorlatom. Pre svoje antifašistické názory bol prenasledovaný.

Po začiatku 2. svetovej vojny, bol v roku 1941 odvelený na východný front v hodnosti stotník. Pracoval najprv v štábe Zaisťovacej divízie, neskôr od februára 1942 ako pobočník veliteľa pluku a náčelník štábu 101. pluku v Žitomirskej oblasti. Postupne začal okolo seba sústreďovať antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov, s pomocou ktorých začal organizovať protifašistickú činnosť a prechody slovenských vojakov na sovietsku stranu. Pri tom od augusta 1942 spolupracoval so sovietskym obyvateľstvom a partizánmi v Minskej a Poleskej oblasti, kde viedli činnosť slovenské jednotky. Civilistom aj partizánom poskytoval potraviny, lieky aj spravodajské informácie o činnosti nemeckých jednotiek a ich spojencov.

Veľa slovenských vojakov v tej dobe nadviazalo dobré styky s miestnym obyvateľstvom. Ukrajinci boli pre nich slovanskí bratia, s ktorými sa nebolo ťažké dorozumieť. Vojaci mali naviac pochopenie pre ťažký život malých sedliakov, pretože väčšina z nich sama pochádzala z rovnakých pomerov. Medzi partizánmi a slovenskými vojakmi bolo dokonca zjednané určité prímerie, ktoré spočívalo v tom, že rýchla skupina neprenasledovala a nenapadala partizánov, ktorí ju nechávali na pokoji. Avšak na velenie 101. pluku bolo čoskoro podané udanie za bratanie sa s nepriateľom.

Ján Nálepka v rámci svojich ilegálnych aktivít nadviazal spojenie so sovietskym partizánskym veliteľom A. Saburovom. V noci zo 14. na 15. mája 1943 prebehol spolu s nadporučíkom Lysákom a poručíkom Petrom k sovietskym partizánom. Generál Saburov v tajnom liste koncom mesiaca vyzval aj ostatných príslušníkov 101. pluku k prechodu na sovietsku stranu. To už však v jednotke prebehli organizačné zmeny a redislokácia. Ján Nálepka prijal medzi partizánmi krycie meno Repkin a stal sa veliteľom 1. česko-slovenského partizánskeho oddielu v ZSSR. Svojou činnosťou sa zaslúžil o rozšírenie protifašistického hnutia medzi Slovákmi nasadenými na východnom fronte. Po boku sovietskych partizánov sa zúčastnil boja proti nacizmu. Jeho činnosť, ako aj prechod k sovietskym partizánom, výrazne podryli morálku Zaisťovacej divízie, ktorá bola čoskoro presunutá do severného Talianska, no i tam nadviazala styk s partizánskym hnutím.

Kapitán Nálepka zahynul pri oslobodzovaní ukrajinského mestečka Ovruč v novembri 1943. Ako jediný Slovák bol ešte počas vojny ocenený vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu.

Dňa 31. augusta 1996 bol in memoriam vyznamenaný Radom Ľudovíta Štúra II. triedy za aktívnu účasť v protifašistickom odboji.

Matúš Pajdušák (* 16. november 1871, Bobrov - † 4. júl 1950, Smižany )
dekan, farár, historik

Narodil sa v roľníckej rodine (otec Jozef, matka Terézia, rod. Školjaniková). V rodisku navštevoval ľudovú školu, tri triedy vychodil v Trstenej, potom pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Levoči. Po skončení stredoškolského štúdia sa zapísal na štúdium teológie v Spišskom seminári. Vysvätený za kňaza bol 30. júna 1894. Počas štúdií v Spišskej Kapitule mal na neho veľký vplyv spišský historik kanonik Jozef Hradský, taktiež učiteľ dejepisu PhDr. Martin Pirhalla a v neposlednom rade jeho starší spolužiak, známy historik Ján Vencko. Do archeologickej problematiky ho zasvätil ThDr. Ján Vajdovský.

Po vysviacke striedavo pôsobil na viacerých miestach. Od 3. júla 1894 ako kaplán v Spišskom Hrhove, od 29. decembra 1894 ako administrátor v Chrasti nad Hornádom, od 5. marca 1895 ako kaplán v Spišskej Novej Vsi, od 11. júla 1896 pôsobil ako administrátor v Jurgove a do 16. decembra 1896 v Slatvine. Už na týchto miestach sa začal zaujímať o miestnu históriu, robil si výpisky a začal zhromažďovať historický materiál. Od 20. februára 1897 bol kaplánom v Spišskej Novej Vsi a zároveň katechetom na tamojšom gymnáziu. Od roku 1904 bol tu i správcom vikariátu. Počas pôsobenia v Spišskej Novej Vsi sa začal venovať podrobnejšie histórii, a to i pod vplyvom historických diel J. Hradského, Š. Mišíka, či Fr. V.Sasinka. Začal vykonávať archívny i terénny výskum, na základe ktorého dokazoval pôvodné slovanské osídlenie Spiša.

Členom Spišského dejepisného spolku sa stal roku 1900. 28. februára 1923 bol zvolený za jeho podpredsedu. Častokrát prednášal na jeho schôdzach a publikoval v Ročenkách tohto spolku.

Ďalším jeho pôsobiskom boli Markušovce, kde bol preložený 21. decembra1917. Tam pokračoval v historickom výskume, veď i tamojší kaštieľ s Dardanelami mu k tomu dávali veľa príležitosti. Roku 1919 sa stal dekanom levočského dištriktu. Nasledujúcim, no už jeho posledným pôsobiskom boli Smižany, kde bol preložený roku 1923. Pôsobil tu ako farár a súčasne i dekan. Tu začal svoju priekopnícku prácu a naozaj vykonal pre Smižany mnoho - po stránke materiálnej i duchovnej. Za jeho účinkovania dali sa v obci do poriadku cesty, finančne pomáhal pri výstavbe rozšírenia ľudovej školy. Pričinil sa o zriadenie tzv. cigánskej škôlky, ktorá bola určená pre negramotných Rómov. Dokonca vydal i "cigánsku mluvnicu" (Pešť 1890), keďže ovládal rómsky jazyk ústnou i písomnou formou. Nakoniec dal zreštaurovať rímsko-katolícky kostol sv. Kríža, ku ktorému dal za pomoci veriacich pristavať kaplnku.

Dňa 29. apríla 1938 sa stal cirkevným inšpektorom katolíckych ľudových škôl v okrese Levoča. V tejto funkcii pôsobil až do roku 1942. Ani v tejto funkcii neustal pri zháňaní a spracovávaní historického materiálu, najmä o Smižanoch, Čingove, Kláštoriska a Sans-Souci.

Zomrel 4. júla 1950 v Smižanoch, kde je i pochovaný na miestnom cintoríne vedľa kanonika Jána Breznyaka. Pochovával ho spišskokapitulský kanonik Martin Galovič.

Zdroj: M.Pajdušák, Život a dielo, Smižany, r.1996

Pavol Suržin (* 30. jún 1939, Smižany - † 28. február 1992, Levoča)
stredoškolský profesor

Pochádzal z robotníckej rodiny a vzdelanie získaval v Spišskej Novej Vsi a na Vysokej škole ruského jazyka a literatúry v Prahe. Po ukončení štúdia pôsobil ako stredoškolský profesor v Levoči.

Tvorba: Na začiatku 60. rokov časopisecky debutoval v časopise Mladá tvorba, knižne debutoval v roku 1966 zbierkou básní Už stúpa prach, v ktorej vyjadril obavy z ohrozenia človeka násilím, pričom tvárne i tematicky sa k nej neskôr vrátil v zbierke V ťahu hrobov. V zbierke Spi, krásna Verona poetizuje vzťah k žene, prírodno-ľúbostné motívy prináša zbierka Šašo v prstoch lásky, sociálne motívy v konfrontácii s prítomnosťou zbierka Pokiaľ ma má život. Problémy života a smrti i vlastnej existencie sú v strede pozornosti zbierok Perie a skaly a Pamäti z kameňolomu.

Dielo: . 1966 - Už stúpa prach . 1968 - Spi, krásna Verona . 1969 - V ťahu hrobov . 1973 - Šašo v prstoch lásky . 1980 - Pokiaľ ma má život . 1989 - Perie a skaly . 1992 - Pamäti z kameňolomu

Prof. Štefan Šmálik (* 17. december 1908, Šuňava - † 21. december 1991, Oravský Biely Potok)
historik, pedagóg a rímskokatolícky kňaz

Pochádzal zo stredne majetnej gazdovskej rodiny, požehnanej 5 deťmi. Jeho otec, aby umožnil svojej rodine lepší život, musel odísť za prácou do Ameriky, kde strávil 7 rokov. Po vychodení 6 tried ľudovej školy, z ktorých 4 triedy boli ešte maďarské, rok pomáhal rodičom na gazdovstve, kým mu umožnili splnenie jeho túžby, študovať na gymnázium do Levoče. Keď sa v roku 1923 jeho rodičia presťahovali do obce Smižany blízko Spišskej Novej Vsi, prestúpil do tamojšieho gymnázia, kde absolvoval 3.- 5. ročník. V tej dobe sa plne prebudil jeho záujem o históriu V roku 1926 získal štipendium na štúdium vo Francúzsku, na lýceum do Dijonu, kde skončil strednú školu s maturitou. V roku 1929 sa vrátil domov. Keďže medzičasom sa v ňom utvrdilo kňazské povolanie, vstúpil do seminára v Spišskej Kapitule. Dňa 28. januára 1934 sa stal sa kňazom.

Šmálik bol vysoko vzdelaným človekom nesmiernej morálnej sily. Bol nesmierne pracovitý a všade sa angažoval. Všade priniesol nového ducha, všade podnietil svojich veriacich k činnému kresťanskému životu. Zvláštnu pozornosť venoval najmä mládeži. Práca s mládežou sa mu stala aj osudnou. Jeho prvou kaplánskou stanicou bol Tvrdošín (1934-1937). Zorganizoval tu Orla, voľné chvíle trávil v mestskom archíve a napísal Pokusný náčrt dejín Tvrdošína, ktorý publikoval v časopise. V rokoch 1937 - 1938 bol kaplánom v Liptovskom sv. Mikuláši. Ako farár začínal v Hybiach, kde prežil roky 1938 - 1946. Veľmi dobre vychádzal s evanjelickými spolubratmi. V obci zorganizoval dve misie, postavil faru v obci Východná, dievčatá učil gregorián a keď po prechode frontu bolo treba učiť ruštinu v škole, ktorú nik neovládal, on sa stal jej prvým učiteľom.

Šmálik prešiel v roku 1946 do Bratislavy, aby sa tam mohol plne venovať akademickej mládeži. V septembri sa stal učiteľom náboženstva na I. štátnom gymnáziu v Bratislave. Zapísal sa na Filozofickú fakultu UK a študoval ruštinu. Podarilo sa mu absolvovať 6 semestrov.

Po zbavení profesúry v auguste 1950 prevzal správu kostola sv. Ladislava a naďalej prednášal univerzitnej mládeži. Zatknutý bol 28. septembra 1951 na 13 rokov. Vo väzniciach bol v Ruzyni, Bratislave, Mirove, Jáchymove, Leopoldove, Valdiciach.

Po vyjdení z väzenia pracoval v spišskonovoveskom mlyne ako pomocný skladník. V roku 1965 sa stal kaplánom v Spišskom Podhradí. Stal sa systematickým a dlhoročným spolupracovníkom Katolíckych novín, v ktorých uverejňoval mnoho článkov z dejín Cirkvi, životopisy svätých a pod. V roku 1966 sa stal farárom v Liptovskom Trnovci.

V roku 1971 sa stal farárom v Tvrdošíne. Tu intenzívne pracoval na svojom životnom diele, na cirkevných dejinách, ktoré chápal ako putovanie božieho ľudu v 49 pokoleniach. Prvýkrát ich uverejnil samizdatom už v roku 1968, druhýkrát po podstatnom rozšírení a doplnení v roku 1988. Všímal osudy slovenskej cirkvi počas 40-ročného pôstu, ako to on nazval. Venoval dejinám Tvrdošína.

V roku 1983 ho preložili na malú farnosť v Oravskom Bielom Potoku. Prekladal diela katolíckych autorov z francúzštiny, pomáhal prekladať latinské texty, pracoval na monografiách oravských farností. Vrcholom jeho historickej aktivity bolo vypracovanie téz slovenských dejín. V rámci biskupstva sa stal prosynodálnym examinátorom a členom liturgickej komisie. Výsledkom jeho neutíchajúcej aktivity je vydanie prekladu knihy J. M. Lustigera: Zvolil som si Boha.

Zomrel 21. decembra 1991 v Oravskom Bielom Potoku, pochovaný je v Tvrdošíne.