Pri zohľadnení terénnych, pôdnych a klimatických podmienok môžeme usudzovať, že už od mladšej doby kamennej, teda v čase približne 5 000 rokov pred Kristom, usadzovali sa tu najstarší poľnohospodári hlavne preto, že vody Hornádu, Brusníka a priľahlých tokov boli reálnym predpokladom pre zabezpečenie základných existenčných potrieb. Venovali sa poľovaniu, lovu a obrábaniu pôdy. Najstarší poľnohospodári, usadení najmä na ľavobrežnej terase Hornádu od Smižianskej Maše až po Spišskú Novú Ves, tu žili niekoľko storočí.

V neskorej dobe kamennej (približne 2 500 rokov pred Kristom) už rozpoznávame budovanie určitej sídelnej štruktúry, v ktorej dominantné postavenie mali najmä opevnené výšinné polohy - Hradisko na Čingove.

Mnohé pamiatky svedčia už aj o zásahu ľudí otománskej kultúry, ktorý príchodom do tohto civilizačne vyspelého prostredia vytvoril kultúru, ktorú považujeme za jednu z najvyspelejších pravekých kultúr v európskom prostredí. V priebehu 14. storočia pred Kristom prichádzajú tu ďalšie etniká organicky nadväzujúce na výdobytky predchádzajúceho vývoja. Svedčí o tom pestrá škála bronzových výrobkov. Na Hradisku bolo opevnené sídlisko, ku ktorému patrili osady na Smižianskej Maši, na Rovni, Pri kňazovej studni, na Záhradkách i na Štrkovisku. Do tohto osídlenia zasiahla postupná kolonizácia Spiša ľudom púchovskej kultúry, ktorá i tu vrcholila v období okolo zlomu letopočtu a pretrvala až do konca druhého storočia po Kristovi.

Pre Čingov, ale aj pre samotné Smižany najvýznamnejšie historické obdobie prichádza s druhou vlnou kolonizácie Spiša Slovanmi koncom siedmeho a začiatkom ôsmeho storočia. Už okolo polovice 8. storočia sa ukončilo opevnenie Hradiska a začalo sa s výstavbou opevňovania podhradia. Takéto precízne opevnenie slovanského hradiska z predveľkomoravského obdobia na Slovensku nepoznáme. Historicko-mocenské zmeny pri vzniku Veľkej Moravy sa prejavili aj na tomto Hradisku, ktoré bolo zničené útokom vojsk a požiarom.

Noví panovníci vybudovali nové veľkomoravské hradisko nad pravým brehom Hornádu, rozlohou menšie a aj jeho opevnenie bolo jednoduchšie. Hradisko sa znovu stalo strediskom moci, ale ovládalo už len časť Hornádskej kotliny. Teda Smižany začínajú svoje dejiny ako jedny z mnohých osád patriacich k slovanskému hradisku na Čingove. V tomto období sa urbanizmus stredovekej dediny, ktorá si zachovala svoj slovanský raz, formoval na západnom brehu potoka Brusník, juhovýchodne od románskogotického kostola, ktorý v čase výstavby mal dominantné postavenie nad dedinou.

Dejiny obce Smižany prvýkrát zmapoval a zachytil v obsiahlej trojzväzkovej kronike obce smižiansky farár a dekan, spišský historik Matúš Pajdušák. Z jeho historických prác čerpá námety každý, kto sa zaujíma o doby dávno minulé (ktoré podal v prvom zväzku, hoci v kronike sa to nevyžaduje) nielen obce Smižany, ale aj okolia.

V kráľovskej listine Belu IV. z 23. marca 1254 sa Smižany prvýkrát písomne spomínajú pod názvom "Sumugh a Villa Canis i Villa caniferorum", to znamená obec vodičov loveckých psov. Listina slúžila ako potvrdenie kúpy pozemkov pre Spišských Sasov. Taktiež sa z nej dozvedáme, že pôvodné obyvateľstvo obce vykonávalo pre kráľa a jeho zástupcov na Spišskom hrade špeciálne služby pri poľovačkách - boli chovateľmi loveckých psov, duričmi, honcami.

Uhorský kráľ Ondrej III. udelil Smižanom 12. mája 1293 výsady, ktoré ich zaradili medzi privilegované lokality na Spiši. V privilegiálnej listine ich oslobodil od poddanskej služby voči Spišskému hradu, vyňal ich spod súdnej právomoci spišského župana, dal im tiež právo skladať prísahu pred oltárom vo vlastnom kostole a podrobne vyznačil chotár obce. Daň však odvádzali priamo kráľovi a preto mali problémy s členstvom v Spoločenstve Spišských Sasov.

Po zániku služobníckych povinností voči kráľovi sa Smižančania v ďalších storočiach zaoberali hlavne roľníctvom, chovom dobytka, bežnými remeslami (kováčstvo, hrnčiarstvo, mäsiarstvo, ševcovstvo a pod.), ale aj špeciálnymi ako bolo železiarstvo, uhliarstvo a povozníctvo.

Za panovania Žigmunda Luxemburského Spiš i Smižany doplatili na jeho výbojnú politiku a nepriateľstvo s husitmi. Pri svojej "spanilej" jazde prišli husiti z Poľska v apríli - máji 1433. Medzi inými mestečkami a dedinami vyplienili aj Smižany. Po zobratí potravín a dobytka mestečko vypálili. Jeho obnova trvala dva roky. Pápež Eugen IV. vyhovel žiadosti Smižančanov o rozšírenie kostola, udelením rozsiahlych odpustkov veriacim. Starý románsky kostol bol prebudovaný v gotickom slohu.

Okolo roku 1465 sa Smižany stali dedičným majetkom majiteľov Spišského hradu - rodu Zápoľských. Smižany mali pravdepodobne už v 15. storočí vlastnú pečať, ktorou overovali svoje listiny a listy. V jej poli bol dvojkríž, ktorý upozorňoval na starobylé patrocínium a súčasne dával na známosť, že svoje výsady Smižančania získali už za Arpádovcov.
    Okolo polovice 16. storočia sa Spišského hradu i majetkov k nemu patriacich násilne zmocnil Ondrej Báthory,ale roku 1553 ich definitívne získali Thurzovci.

Už v roku 1564-1565 zostavili urbár pre svoje mestečká a obce. Z urbáru vyplýva, že Smižany medzi 11 spišskými mestečkami boli druhé najväčšie. Nachádzalo sa v nich 49 usadlostí. V roku 1583 pri spísaní nového urbáru boli Smižany po Žakovciach druhým najbohatším mestečkom. Zemepánovi totiž platili pozemkovú daň 79 zlatých 39 denárov a od piva i vína ročne 40 zlatých.
Za Thurzovcov Smižančania viedli mnohé spory o svoj chotár hlavne so silným susedom - Spišskou Novou Vsou. Obzvlášť lesy za Hornádom a najmä na Turníku boli často príčinouostrých sporov a násilností.

Prvá štvrtina 17. storočia bola v Uhorsku poznačená dvoma protihabsburskými povstaniami sedmohradských kniežat Štefana Bočkaja a Gabriela Bethlena. Vpád Bočkajových hajdukov na Spiš sa stal osudným aj pre Smižany, ktoré vyrabovali a podpálili pre odopretie vernosti. Vlámali sa aj do kostola a s výnimkou kalicha zobrali všetky cennosti. Podobnej rabovačke sa Smižany neubránili ani v septembri 1619, keď ich svojou návštevou poctilo Bethlenovo vojsko. Nečudo, že to malo za následok úpadol Smižian. Kým v roku 1589 mali Smižany asi 100 domov, daňový súpis Spišskej stolice z roku 1635 eviduje iba 32 sedliackych domov, z toho 11 opustených a 47 želiarskych domov.

V roku 1638 sa Smižany stali majetkom Csákyovcov, ktorí ich dostali testamentom a manželským zväzkom od Thurzovcov. Popri pribúdaní poddanských povinností sa situácia Smižian ako mestečka zhoršovala a bola poznačená najmä stavovskými protihabsburskými povstaniami. Zvlášť vpád Tökölyho kurucov 12. 5. 1679 mal pre Smižany vážne následky. Mestečko bolo vyrabované. Ťažké vojnové časy boli sprevádzané morovými epidémiami. V Smižanoch ostalo pri živote len asi 100 ľudí. Mestečko sa veľmi zadĺžilo a muselo dokonca založiť na istý čas aj monštranciu z kostola. Dlhy, ktoré narástli na 668 zlatých, sa mu ešte veľa rokov nedarilo splácať. Urbár z roku 1771 svedčí v podstate o degradácii Smižian na úroveň väčšej poddanskej dediny.

Po stavovských povstaniach nastalo v Uhorsku relatívne pokojné obdobie, ktoré vytváralo dobré predpoklady pre rast počtu obyvateľstva, rozvoj miest, mestečiek a obcí. Súpis obyvateľstva z roku 1781 vykazuje v Smižanoch už 868 obyvateľov, ktorí žili v 113 domoch.
Južne od obce, bezprostredne pri vstupe do Slovenského raja postavil Štefan Csáky začiatkom 19. storočia mašu - železiareň, ktorá bola v roku 1829 ocenená na 29 000 zlatých. Csákyovci ju v roku 1835 prenajali podnikateľom Prihradnému a Trangousovi. Maša zanikla v poslednej štvrtine 19. storočiaroku 1886.
Od začiatku 18.storočia sa v Smižanoch stretávame aj s erárnou budovou soľným úradom, či skôr skladom. Koncom storočia slúžil častejšie ako sklad medi a v roku 1806 hopreniesli do Spišskej Novej Vsi.

Myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789 začali otvárať sedliakom oči i na Spiši. Za príčinu svojho nedôstojného postavenia a biedy začali považovať šľachtu. Objavovali sa protišľachtické letáky, vrchnosť však dokázala paralyzovať revolučné vrenie v ľude prísnymi rozsudkami. Feudálny systém bol v kríze a bolo možné očakávať ďalšie revolučné výbuchy.
Jeden prišiel v roku 1831 a mal tragické následky pre mnohé rodiny. Predchádzali mu neúrodné roky a taktiež cholerová epidémia. Stáročiami nakopený útlak zo strany zemepánov, znásobený hroznou chorobou, spôsobil v júli revolučné povstanie na Zemplíne. Rozšírilo sa na Šariš a Spiš. Najkrvavejšiu podobu mali vzbury sedliakov na Csákyovských majetkoch. Za účasť na vzbure bolo zo Smižian odsúdených 35 mužov a dve ženy. Z nich siedmi boli odsúdení na smrť obesením, dvaja na ťažký žalár, traja na ľahké väzenie a 22 vzbúrencov dostalo telesnétresty palicou alebo bičom.
Najväčšou zmenou pre obyvateľov obce bolo zrušenie poddanstva a s tým spojené upravovanie majetkových vzťahov medzi Csákyovcami a poddanými, ktoré prebehlo rýchlo a bez problémov. Začiatkom 60. rokov mala obec 1 121 obyvateľov.
Veľmi podstatný vplyv na ďalší rozvoj Smižian malo postavenie železničnej trate Košice - Bohumín. Nielenže dalo mnohým obyvateľom slušnú možnosť zárobku, ale cez železničiarov začali do obce prenikať myšlienky maďarizácie, politického liberalizmu a socializmu. Začiatkom januára 1883 sa obecné zastupiteľstvo uznieslo, že požiada o zmenu názvu obce na "Szepes - Sűmegh", čo minister vnútra rozhodnutím zo dňa 15. mája 1883 potvrdil. Tento názov Smižany používali až do koncaprvej svetovej vojny.

V poslednej štvrtine minulého storočia došlo vo vývoji obce k značným zmenám. Medzi javy, ktoré pri tom pôsobili, treba pripočítať vysťahovalectvo do Ameriky za prácou a kapitálom. Beztak neutešenú situáciu ešte zhoršila prvá svetová vojna. Okrem drahoty, nedostatku potravín a ostatných škôd, ktoré možno napraviť, nastali mnohým rodinám nenapraviteľné škody, padli synovia, manželia a otcovia rodín. Bolo ich 21.
Azda najvýznamnejšou udalosťou medzivojnového obdobia v našich dedinách bola pozemková reforma v roku 1925, čo umožnilo rozšírovanie obce aj mimo doterajší intravilán. Rozvoj obce si vyžiadal aj rozšírenie a modernizáciu školy. V roku 1927 bol rímskokatolícky kostol rozšírený prístavbou kaplnky a boli zakúpené dva zvony. Miestni evanjelici postaviliv roku 1932 evanjelický kostol.
Elektrárenská účastinná spoločnosť v Košiciachroku 1930 inštalovala do obce elektrické osvetlenie.

V roku 1938 sa začalo veľmi búrlivé a prelomové obdobie našich dejín, spôsobené svetovou politickou situáciou. Smižany sa začali podobať na vojenský tábor, keď 25. septembra sem došlo 700 vojakov a 1500 koní. Sotva sa dedina upokojila po demobilizácii, dostáva Slovensko 6. októbra 1938 autonómiu. Začali sa obmedzovať práva židovského obyvateľstva. Smižančania bojovali aj na bojiskách druhej svetovej vojny. Jeden zo Smižančanov, Ján Nálepka, získal za boj proti fašizmu najvyššie sovietske vyznamenanie Hrdina ZSSR in memoriam. Obec bola oslobodená dňa 27. januára 1945.
Politické pomery na Slovensku i v Smižanoch boli ešte dlho búrlivé. Február 1948 je už ďalšia kapitola, ktorej klady a zápory zhodnotia budúci historici, ktorým nezaujatosť azda poskytne potrebný nadhľad na posúdenie týchto novýchdejín.